Táto séria vznikla ako vedľajší produkt mojej prípravy na Cestu hrdinov SNP. Pôvodne som si len robila poznámky pre seba. Keď ich však pribúdalo aj počas samotnej cesty, uvedomila som si, že by možno bola škoda nechať ich len v šuplíku, ak by mohli pomôcť aj niekomu ďalšiemu.
Nasledujúce články vychádzajú z týchto poznámok aj zo skúseností, ktoré som získala na trase. Nájdeš v nich všetko, čo by som sama chcela vedieť ešte predtým, než som si na Dukle hodila batoh na chrbát – od fyzickej a mentálnej prípravy, cez výbavu, hygienu, stravu a hydratáciu až po logistiku, rozpočet a chyby, ktorým sa dá vyhnúť.
,,SNPčka nie je len turistika. Je to zároveň taký malý logistický projekt.“
Keď po rokoch padlo konečné rozhodnutie a začala som sa pripravovať na Cestu hrdinov SNP, prečítala som množstvo článkov a prezrela desiatky videí. Väčšina z nich bola skôr o autorovi než o samotnej ceste – o tom, čo cítil, čo prežíval a ako ho SNPčka zmenila. Mala som síce pocit, že poznám vnútorný svet trištvrtiny ľudí, ktorí prešli SNPčku, ale stále mi chýbali praktické informácie. Existovali, len boli roztrúsené v desiatkach článkov, videí a diskusií. Nikde som ich nemala pokope.
Zaujímalo ma toľko vecí. Aké topánky? Aký batoh? Stan či hamaka? Alebo netreba? Koľko jedla? Koľko vody na deň? S akým rozpočtom mám rátať? Oplatí sa toľko ospevovaný ultralight? Čo naozaj funguje a čo nie? Čo sa oplatí kúpiť a čo sú vyhodené peniaze? Na čom sa oplatí ušetriť a na čom rozhodne šetriť netreba? Ako pripraviť telo, aby zvládlo stovky kilometrov a ako psychiku, aby ho podržala? Čo ľudia na SNPčke najčastejšie podcenili? A na čom sa najviac dopálili? Ktoré mesiace sú najvhodnejšie na takýto pochod?
Do prírody chodím odmalička, nie som turistický nováčik. Diaľkový prechod v takomto rozsahu bol však pre mňa, aj keď už som mala za sebou niekoľkodňové hrebeňovky, úplne novou skúsenosťou. Chcela som sa teda dobre pripraviť a hlavne sa vyvarovať chýb, ktoré by moje putovanie ukončili skôr, než som sama plánovala.
Keďže mňa takéto prkotinky bavia, celú prípravu som poňala ako malý výskumný projekt. Žiadne náhodné nákupy, bezhlavé vyhadzovanie peňazí pod vplyvom marketingu (až na jednu výnimku, ale o tej neskôr) ale desiatky hodín rešerší, porovnávania, testovania alternatív a čítania zahraničných zdrojov.
Nepísala som si len zoznam výbavy. Zapisovala som si, prečo niečo funguje alebo nefunguje. Riešila som materiály, pomer ceny a výkonu, hmotnosť verzus praktickosť, plánovanie zásob a vody, navigáciu, výživu, hydratáciu, fungovanie tela pri dlhodobej záťaži aj adaptáciu organizmu počas prvých dní na trase. Premýšľala som aj nad tým, kde by bolo super, keby mi niekto urobil support. Sušila som si vlastné jedlo a vymyslela až smiešne jednoduchú a lacnú náhradu hypotonického nápoja a elektrolytov v jednom. Testovala som, aké potraviny vydržia niekoľko dní bez toho, aby sa skazili, či mi viac energie dodá cukor alebo tuk a či ma lepšie nakopnú sladké, slané raňajky alebo žiadne raňajky. Dokonca som si našla trénerku a pol roka chodila do fitka, kde som sa medzi zrkadlami, reprákmi, radom kovových strojov a nabúšených tiel cítila ako Alenka v ríši divov. Cieľ bol jednoduchý, a to pripraviť telo na dlhodobú záťaž v podobe batohu, prevýšení a stoviek kilometrov. Potrebovala som vybudovať silu dolných končatín, stabilitu trupu, vzpriamovačov chrbtice, bedier, kolien a členkov, odolnosť šliach a väzov a dobrú rovnováhu a propriocepciu (či sa mi to oplatilo a bolo to potrebné to sa dozvieš tu). Popritom som vyrážala s naloženým batohom do čoraz strmších kopcov a so Ságou po boku pridávala ďalšie a ďalšie kilometre. Vzniklo z toho niekoľko desiatok strán s poznámkami a excelovskými ,,gearlistami“. Veľká časť informácií v tejto sérii článkov vychádza práve z nich.
Spätne som si chvíľami hovorila, že som to s prípravou asi trochu prehnala a že mi už možno aj trochu šibe, keď sa do toho tak ponáram. Potom však prišla samotná cesta a zistila som, že vlastne ani nie. Príjemne ma prekvapilo, ako málo vecí som počas cesty nakoniec menila. Z Košíc som poslala domov len ultralightovú hamaku s tarpom a vložku do spacáku a na konci zo Sološnice už aj varič, palivo a jedlo, ktoré vyžadovalo varenie .Dôvod bol jednoduchý: príprave som venovala podstatne viac času než samotnému baleniu. Na túto cestu som sa jednoducho tešila ako malé decko. A nesmierne som si ju užila.
Séria: Idem na SNPčku
