Blog Biophilia – návrat k prirodzenosti vznikol primárne z mojej potreby vytvoriť si osobný priestor a tiché miesto, kde sa môžem tvorivo a slobodne vypísať zo svojich vnútorných svetov. Miesto, kde môžem hovoriť nielen o živote s chronickým ochorením, ale aj o tom, čo skúmam, čo ma fascinuje, nad čím premýšľam a čo vnímam ako nápomocné, hojivé či zmysluplné. Verím, že tu možno nájdeš čosi užitočné aj pre seba.
Myšlienka začať písať tento blog vo mne zrela veľmi dlho. Významným impulzom bol odchod zo sociálnych sietí, ktoré som postupne začala vnímať ako zahlcujúce prostredie. Ich rýchly, vizuálne orientovaný charakter a čoraz väčší dôraz na neustálu sebaprezentáciu čimonetizáciu obsahu vo mne utvrdzovali pocit, že nie sú prostredím v ktorom by som chcela písať o veciach, ktoré sú pre mňa dôležité.
„Šťastný je život, ktorý je v súlade s vlastnou prirodzenosťou.“
Veľká časť toho, čo dnes hľadám a čomu sa venujem, má korene v detstve. Často si spomínam na prázdniny strávené na dedine u starých rodičov. Pre dieťa z mesta to bol celkom iný svet. Svet slobody a bezstarostnosti. Spomínam na dni plné slnka a hier. Na dni, ktoré plynuli pomalšie, keď nebolo kam sa ponáhľať, čo stíhať ani čokoľvek dosahovať. Na bosé nohy v tráve, vôňu sena a posekanej žihľavy s repíkom. Na tvrdú lesnú ,,žuvačku“ zo smrekovej živice. Na chodenie po vodu zo studničky na starej vŕzgajúcej ESKE, na trblietavé mačacie zlato v piesku v potoku, na najlepší marhuľový lekvár na čerstvom chlebíku. Na jazdu so starkým na bordovom pionieri. Na svet ľudí, ktorí žili jednoducho, no akosi prirodzenejšie.
V mysli mi pritom obzvlášť silno vyvstáva moja prababička. Drobunká červenolíca žena v rozprávkovom domčeku v kopci, kde to voňalo bylinkovou apatiekou. Zo stropu viseli viazaničky rastlín, na policiach stáli múdre knihy a vo fľaštičkách z hnedého skla sa macerovala biela ľalia. Pamätám si misku jahôd a červených ríbezlí s cukrom, čaj z materinej dúšky, jej krásnu záhradu a najmä jej dobrotivé oči s iskričkou. Prababka nehovorila veľa, o to viac sa však usmievala. Dnes už viem, že za tým úsmevom bolo množstvo pokoja, pokory, vnútornej múdrosti a láskavosti. Bolo v ňom všetko, čo som ako dieťa potrebovala.
Práve tam sa zrodil môj vzťah k životu, ktorý sa nedá urýchliť, a k veciam, ktoré sa nedajú kúpiť. K prírode a jednoduchosti. Toto je moje vnímanie návratu k prirodzenosti.
Možno práve preto ma to neustále ťahá späť. Do lesa, k horám, k bylinkám, ku knihám, k pohybu, k tichu aj k obyčajným dňom. Biophilia je pokus uchovať si tento spôsob videnia sveta a podeliť sa oň s každým, komu je blízky. Ak sa v ňom nájdeš aj ty, budem rada.